Hrad Lednica

História a súčasnosť hradu Lednica

Počas cesty Považím sa stretávame s jedinečnú reťazou hradov na Slovensku, Čachtickým počnúc a Strečnom končiacou. Táto 130 km reťaz hradov strážila hranicu Uhorska. Zvláštnosťou tejto hradnej sústavy je, že okrem pár výnimiek bolo vidieť z hradu na hrad. Lednica patrila medzi tieto výnimky a možno aj to je dôvod prečo sa zachovala v lepšom stave ako okolité hrady. Nechcem rozoberať len tú starú zaprášenú a smutnú históriu, ale aj súčasnosť hradu, ktorá rozhoduje o jeho budúcnosti.

During your journey through Považie region, you can see a unique chain of castles in Slovakia, starting with Čachtice castle and ending with Strečno castle. This 130-km-long chain of castles used to keep an eye on Ugrian border. There is one curious thing about this chain, with but a few exceptions,  there was a direct visibility from castle to castle. Lednica castle belongs to these exceptions, too. Maybe, it is also the reason  why this castle has survived in better conditions than other surrounding castles. I don´t want to talk about rusty sad history only, however  I would like to move on to present since the present is critical for future.

 
Lednický hrad vznikol v druhej polovici 13.stor. Jeho funkcia spočívala predovšetkým v ochrane severozápadnej hranice Uhorska, preto Lednica patrila medzi kráľovské hrady. V rokoch 1259 - 1269 ho mal v držbe istý Marek, župan z Lednice. Začiatkom 14.stor. sa ho na prechodný čas zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po roku 1321 sa hrad dostal opäť do rúk panovníka. Koncom 14.stor. ho vlastnila rodina Pakšiovcov, ktorá ho v roku 1392 dala do záložnej držby Henkovi, šľachticovi českého pôvodu. Ešte počas vlády Žigmunda v prvej štvrtine 15.stor. sa majiteľmi Lednického hradu a panstva stali bratia Sobek a Matej Bielikovci, zo sliezskej Kornice. Ich činnosť dokumentuje vzácna, v národnom jazyku písaná listina, z roku 1435, podľa ktorej Mikušovi zo Streženíc darovali majetok v Nimnici.

Roky po moháčskej bitke sa rodina Podmanickovcov, reprezentovaná bratmi Jánom a Rafaelom, usilovala, aby sa konečne stala vlastníkom Lednice, tak ako ich k tomu oprávňovala listina z roku 1504. Na jeseň roku 1533 podnikli proti hradu vojenský útok a obsadili ho. Súčasne uzavreli dohodu s cisárskym vojenským veliteľom Katzianerom, ktorý uznal ich nároky. Vdova po Ambrózovi Šarkáňovi Žofia Záblatská sa však s týmto vývojom udalostí nezmierila a začala proti bratom pravotu pred Trenčianskou stolicou. Panovník Ferdinand I., ktorý si chcel nakloniť mocného Rafaela Podmanického na svoju stranu, daroval mu 26.decembra 1549 Lednicu. Spor sa skončil tým, že Lednica zostala v Rafaelových rukách až do jeho smrti v roku 1558, čo zodpovedalo dohode, ktorú Podmanický uzavrel s panovníkom ešte v roku 1553. Úmrtím Rafaela Podmanického v roku 1558 podľa dohody lednické panstvo i hrad prevzala do svojej správy kráľovská komora, lebo Rafael nemal žiadneho potomka. Už v nasledujúcom roku majetok kúpil za 49 000 zlatých košický kapitán Imrich Telekeši (Thelekessi). Onedlho na to 30.mája 1560 však v pokročilom veku zomrel a Lednicu zdedil jeho jediný syn Štefan, ktorý sa oženil s dcérou Petra Forgáča, Zuzanou. Ich jediný syn Michal nemal ešte ani štyri roky, keď mu zomrela matka, a mal iba desať rokov keď stratil otca. Jedným z jeho tútorov sa stal Mikuláš Topoš, ktorý sa skôr staral o hospodárske záujmy svojho zverenca, než o jeho výchovu, čo sa potom nepriaznivo odrazilo na jeho vlastnostiach. Na hrade i na panstve zavládla neistota, množili sa rozličné násilnosti voči poddaným. Mnohé detaily nezákonnej činnosti tejto temnej spoločnosti vyšli najavo až po čine, ktorý sa hodnotil ako vzbura a súčasne urážka majestátu. Na vojenskej akcii proti Lednickému hradu a panstvu 11. septembra 1600 pod Thurzovým vedením sa zúčastnilo 200 jazdcov a 500 pešiakov, z čoho bratislavská komora poskytla 50 jazdcov a 100 pešiakov. Telekeši na túto vojenskú akciu proti svojmu sídlu nepočkal, pretože ešte v polovici augusta utiekol do Poľska a usadil sa na prechodný čas v Krakove. Thurzo v snahe skončiť Telekešiho prípad, mu prostredníctvom Mikuláša Bogádyho odkázal, aby prišiel rokovať do Bytčianskeho zámku o podmienkach amnestie. Bola to však iba pasca. Vymrznutý a vyhladovaný Telekeši prišiel k Thurzovi do Bytče práve na vianočné sviatky. Ten ho však namiesto rokovania uvrhol do zámockého väzenie, v ktorom ho dňom a nocou strážili. Pretože panovník odmietol aj jeho druhú žiadosť o milosť a ani Thurzo za neho neintervenoval, Telekešiho cesta z väzenia viedla už len na popravisko. Jeho mladý, rušný, ale nesprávne orientovaný život skončil katov meč 3. apríla 1601. Michalom Telekešim vymrel jeho rod po meči.

V rokoch 1663 turecké vojsko prepadlo aj Púchovskú dolinu. Turci prichádzajúci do Beluše prešli cez Váh a podpálili Púchov, odtiahli smerom na Moravu. Cestou zbíjali, podpaľovali a vraždili. Lednického hradu, ležiaceho bokom, sa ani nedotkli.

V búrlivom 17.stor. viaceré hrady na Považí zmenili svoju podobu, pretože sa stali terčom vojenského útoku. Lednický hrad zostal zachovaný. V roku 1648 sa ho zmocnilo cisárske vojsko bez boja. Hoci sa Rákocziovci zúčastnili na vešeléniovskom sprisahaní, Lednicu ako rákocziovský majetok nestihol taký osud, ako napríklad neďaleký hrad Košecu.

Na príkaz bratislavského delegovaného súdu, ktorý súdil účastníkov tohto sprisahania, cisárski vojaci dovliekli v okovách do Bratislavy 83- ročného Mikuláša Drábika z Lednice. Drábik ako moravský exulant už od roku 1628 žil na lednickom panstve a požíval všetky výhody, ktoré Rákocziovci poskytli exulantom. Drábik, inak českobratský kňaz, videl a aj sám zažil mnohé príkoria zo strany Habsburgovcov a preto ich pochopiteľne nemal v láske. Sú známe jeho úzke vzťahy s Jánom Amosom Komenským. V zahraničí vydal tlačou spis „Lux in tenebris“ (Svetlo v tmách.), v ktorom predpovedal skorý zánik habsburského rodu. Hoci s vešeléniovským sprisahaním nemal nič spoločné, predsa ho postavili pred súd. Na čele delegovaného súdu bol gróf Ján Jakub Rottal, ktorý v roku 1644 po povstaní Valachov na Morave viedol krvavé exekúcie. Tento súd, ktorý zasadal 14. júla 1671, Drábika odsúdil na smrť. Deň pred popravou mu sľúbili, že dostane milosť, ak zverejnený spis odvolá. Drábik, ovládaný túžbou uvidieť ešte svojich blízkych, na túto podmienku pristúpil, no súd ho oklamal a 16. júla 1671 ho popravili na námestí pred bratislavskou radnicou. Po odrezaní pravej ruky a sťatí, kat mu ešte vyrezal jazyk, ktorý pribil na šibenicu. Potom jeho telo spálili na hranici na brehu Dunaja a popol hodili do rieky. Za Thokolyho povstania sa povstalci Lednice ako rákocziovského majetku nedotkli. Po bitke pri Trenčíne v roku 1708 Lednica podobne ako ostatné okolité hrady dostala sa do moci cisárskeho vojska. V tom čase už začal hrad chátrať, pretože sa málo dbalo o jeho údržbu. František Rákoczi II. a jeho sestra Juliana, ktorá sa neskoršie vydala za Ferdinanda Goberta Aspremonta, lednický majetok dali ešte v roku 1700 do zálohy nitrianskemu biskupovi Ladislavovi Maťašovskému a jeho bratovi Mikulášovi. Maťašovskovci dali hrad v roku 1746 opraviť, a doplniť aj chýbajúce vnútorné zariadenie. Podľa opisu Lednický hrad v dobe Maťašovskovcov pozostával zo 45 rozličných miestností, nepočítajúc do toho priestory vo veži "Straka".. Pretože rod Maťašovskovcov vymrel po meči v roku 1754, lednické majetky prevzala kráľovská komora. Do držby Lednicu však o niekoľko rokov dostal syn Juliany Rákocziovej a Ferdinanda Goberta Aspremonta, Ján Gobert Aspremont, ktorého na základe príkazu panovníčky Márie Terézie z 29.septembra 1769 uviedli spolu so sestrou Annou Máriou do držby hradu a panstva 19. júla 1770. Aspremontovci vymreli po meči v roku 1819 a ich lednický majetok zdedila dcéra Mária Anna, ktorá sa v roku 1807 vydala za baróna Filipa Skrbenského. Ich syn Filip v roku 1890 lednický majetok predal Jozefovi Schreiberovi, továrnikovi a sklárskemu podnikateľovi. Je isté, že s posledných majiteľov o Lednický hrad sa starali len bratia Ladislav a Mikuláš Maťašovskovci. Ostatní mali k nemu ľahostajný vzťah, starali sa len o kaštieľ v Lednických Rovniach. Hoci na autentickom vyobrazení hradu z roku 1830 sú ešte dobre viditeľné všetky jeho bašty, veže a budovy, ďalšie desaťročia opustenosti vykonali svoje. Hrad na vyobrazení z roku 1914 sa už predstavuje v značne rozrumenej podobe.

Toľko z histórie. Novodobé dejiny hradu sa začali písať v roku 1962, keď sa na hrade začali rekonštrukčné práce štátnej firmy PAMIATKOSTAV, ako sa nám podarilo zistiť aj za pomoci miestnych ľudí.

Najrozsiahlejšou rekonštrukciu prešiel vstup do hradu a nádvorie. Vstupný barbakan bol rekonštruovaný nevhodnou vysokotlakovou injektážou. Strop bol vytvorený železobetónovým vencom, ktorý po 40 rokoch praská a vznikajú rozsiahle poruchy. Betón začína rozsiahlo zvetrávať, cez trhliny preniká voda a nasiakla nielen betón ale aj samotné múry barbakanu, ktoré sú z menej odolných materiálov (sliene, vápence) a dochádza k výpadkom muriva.


Ďalšie úpravy prebiehali na východnom a severovýchodnom múre, kde sa podobe ako na barbakane, vyplnili existujúce kaverny, vymurovali koruny múrov. Samotný múr bol nevhodne vyšpárovaný a omietnutý tvrdou cementovou maltou.

Cementová omietka ktorá mala slúžiť ako ochranný prvok však spôsobuje eróziu pôvodného materiálu hradu, niekedy aj do hĺbky niekoľkých centimetrov. Pravdepodobne bola vytvrdzovaná tzv. tufovou hlinou (miestny stavebný materiál, zvyšok po ťažbe tufy). Jej pokusy o odstránenie a nahradenie vhodnejšou vápennou omietkou stroskotávajú na spôsobe odstránenia cementovej omietky, v snahe zachovať čo najväčšie množstvo pôvodnej omietky.

Nezáujem vlastníka hradu o jeho ďalší osud sa mení po páde severného múru v roku 1999. Zvyšky muriva skončili na ceste pred rodinnými domami. Zasadali komisie, ale výsledkom bolo, že sa spravil len statický posudok na hrad, ktorý nerieši príčiny pádu múru, ale zameral sa na vybudovanie bariér pod hradom, aby ďalšie pády múrov nezasiahli domy v obci.

V roku 2001 si hrad zobralo do prenájmu občianske združenie Donjon z Martina pod vedením Michala Svateníka. Pomocou nezamestnaných z obce v rámci aktivačných prác vyčistili hrad od náletovej zelene, vyrovnali nádvorie v paláci, nachystali materiál na murovanie.

V roku 2004 Donjon vypovedá zmluvu o prenájme hradu. Hrad ostáva bez správcu len niekoľko mesiacov. V júni 2004 si hrad prenajíma občianske združenie Historicko – Astronomická Spoločnosť z Ilavy.

Ešte v tomto roku je hrad z väčšej časti vyčistený od náletov zelene s pomocou Skautov zo 6. zboru z Púchova. Zvýšená aktivita na hrade odrádza miestnych obyvateľov od ďalších krádeží sutín na stavby. Tento rok je pre turistov zakázaný vstup na hrad, ktorého nerešpektovanie sa pre jednu návštevníčku skončilo tragicky.

Začiatok roku 2005 sa opäť niesol v záujme médií o hrad, v jeho blízkosti opäť tragicky zahynul turista. Zo záujmu médií sa občianske združenie HAS snažilo vyťažiť maximum, a tak sa rozvinula spolupráca zo spravodajskou televíziou TA3 a novinami SME. Medializácia priniesla zvýšený výnos z 2%, čo pomohlo pri prácach a nákupe náradia na ďalšie práce. Vyčistila sa strecha barbakanu, začal sa vypracovávať návrh na obnovu barbakanu.

Rok 2006 sa dá označiť za prelomový nielen pre začiatok stavebných prác, ale po niekoľkých desaťročiach sa začali riešiť aj vlastnícke vzťahy. Vypracoval sa návrh na drobné sanačné práce na hrade, zo zameraním na vytvorenie zázemia a sanáciu najvážnejších statických porúch.

Prvé murárske práce začali v lete 2006, keď občianskemu združeniu HAS pri začiatkoch významne pomohol Ľubomír Chobot z hradu Lietava (Združenie na záchranu Lietavského hradu), ktorý zaučil nielen členov Historicko – Astronomickej Spoločnosti ale aj skautov. Prvé práce začali v pivnici, kde sa vymurovalo viacero menších kaverna začali sa práce aj na jednej z najväčších kavern na hrade. Na jeseň sme sa zapojili do projektu z fondu INTERREG IIIA SR-ČR „Uchovejme pomedzí hrady pro další generace“. Počas tohto zatiaľ najrozsiahlejšieho workshopu na hrade sa začali práce na obvodovom múre paláca (Polypeje – hrad Cimburk v ČR), ktorý niekoľko rokov hrozí pádom a takmer sa dokončili práce na kaverne v pivnici. Začala sa izolovať strecha barbakanu a priatelia z Poľska (fundacia Zamek Chudow) začali z čistením straky.

Budúcnosť hradu? Určite sa nebudeme niekde pri ohníku „kochať“ ako hrad postupne žije svojím životom a plynie jeho čas. Budeme sa snažiť zachovať ho nielen pre naše deti ale aj pre budúce generácie. Nebudeme sebci a jeho ducha aj keď možno trocha zmeneného odovzdáme ďalším generáciám.
Mgr. Peter Martinisko
Text je uvoľnený pod Creative Commons Attribution 3.0 License - môžete ho voľne používať, ak uvediete autora a  zdroj.

Použitá literatúra:

www.pamiatky.net
www.hradlednica.sk
Kočiš, J.: Od Čachtíc po Strečno. Osveta, Martin, 1989
SLÁMKA, Miroslav a kol.: Kamenní strážcovia I

Najbližšie bude hrad otvorený

Počas pracovných dní: 8:00 - 14:00
Víkendy a sviatky: 13:00 - 18:00
Návštevnícku sezónu uzatvárame 29.10.2017

V prípade daždivého počasia je hrad neprístupný pre návštevníkov.

Záchranu hradu realizujeme vďaka podpore: